Utýraný sebazničujúci Gauner, a.k.a. gaučový princ Krasoň

Všetko sa to začalo na Valentína. Zabudnutím na sviatok zamilovaných si väčšina chlapov poriadne zavarí. Na Valentína som teda sedela urazená a uslzená nad počítačom, kde mi svietila Gaunerova fotka (vtedy sa tak náš Gaston volal), ktorú uverejnil FB Útulok Senica. Priateľ – samozrejme s pocitom viny – sa veľmi opatrne spýtal, prečo plačem a tak som otočila monitor a ukázala mu fotku s popisom: “Týraný husky odmieta žrať, žiadame pomoc v hodine dvanástej, súrne zháňame dočasku.” Priateľ sa teda s utrápenýv výrazom “odpusť mi, že som zabudol na Valentína” spýtal, či mu pomôžeme. Moja odpoveď bola jednoznačné ÁNO. To bol v ten večer koniec debaty. Priateľ na to síce do druhého dňa zabudol, ale ja som už horlivo komunikovala s Natáliou a dohadovala návštevu útulku. S priateľom som ešte stále mala troche tichú domácnosť, takže o tom nevedel. Na tretí deň mi v priebehu dňa volal, že čo robím. Plač…zavýjanie psa v prepravke v aute… znovu môj plač a potom som iba povedala, že strašne smrdí a je celý od krvi, výkalov, strašne zavýja a place, vedľa mňa sedí môj vlastný vystresovaný pes a že som na ceste do Bratislavy. Priateľ v telephone už len koktal a nechápal čo sa deje (on totiž tou pomovou myslel, že pošleme peniaze, žrádlo, deky…. Kdežto ja som myslela, že pôjdeme pre neho a vezmeme ho aspoň do dočasky. A tak je u nás dodnes, už tretí rok. Pôvodná dočaska sa zmenila na Gastonov nový domov. Absolvovali sme socializáciu, cvičák a teraz je z neho mestský princ Krasoň . Nebolo to vôbec ľahké – v útulku mal samodeštrukčné sklony, nechcel žrať, ani piť, vytrhal podlahu v koterci a bol pod tabletkami na ukľudnenie – tie nám zabalili aj domov, ale viac sme mu ich nedali. Prejavovať sa začal až po cca 1 mesiaci – samozrejme, snažil sa prevziať kontrolu nad situaciou a určiť si vlastné pravidlá. To mu u mňa veľmi neprechádzalo. Nakoniec pochopil, že pravidlá určujem ja a je z neho posteľový a gaučový maznák, ktorý komentuje všetko, čo sa okolo deje, zdraví ľudí na ulici, bojí sa štekajúcich čiváv a sem tam chytí šajbu a začne lietať po posteli a gauči presne tak, ako každý husky, ktorý nevie čo od radosti so sebou (my tomu vravíme výbuch emócií). Teraz má Gaston podľa veterinára od 9 do 11 rokov, ale chová sa ako pubertiak, ktorý zvláda všetko s mojim druhým psom, ktorý má 5. Veľa vecí odkuká – vrátane prejavovania emócií, privítania keď prídeme domov, chodenie na vodítku… PS1: V útulku som bola jediný človek, od ktorého si zobra piškótu po dvoch týždňoch odmietania stravy. Myslím, že už vtedy vedel, že táto šialená, notorická záchrankyňa a bojovníčka za práva zvierat s ním bude mať večnú trpezlivosť. PS2: Priateľ si tiež zvykol, aj keď bol najprv v šoku. 